Buckfastka je včelí hybrid vyšľachtený cieleným krížením niekoľkých podruhov včely medonosnej. Na jej vzniku sa podieľala najmä včela talianska (Apis mellifera ligustica), anglická tmavá včela (Apis mellifera mellifera), ďalej anatólska (Apis mellifera anatolica), grécka (Apis mellifera cecropia), saharská (Apis mellifera sahariensis) i tzv. horská včela (Apis mellifera monticola). So šľachtením je neodmysliteľne spojený brat Adam (Karl Kehrle), ktorý pracoval v benediktínskom opátstve Buckfast v Anglicku – práve podľa neho nesie táto línia svoje meno.
Téma, o ktorej by sa malo hovoriť otvorene – napriek tomu sa okolo nej často našliapuje opatrne a potichu.
Buckfastka
Buckfastka je včelí hybrid vyšľachtený cieleným krížením niekoľkých podruhov včely medonosnej. Na jej vzniku sa podieľala najmä včela talianska (Apis mellifera ligustica), anglická tmavá včela (Apis mellifera mellifera), ďalej anatólska (Apis mellifera anatolica), grécka (Apis mellifera cecropia), saharská (Apis mellifera sahariensis) i tzv. horská včela (Apis mellifera monticola). So šľachtením je neodmysliteľne spojený brat Adam (Karl Kehrle), ktorý pracoval v benediktínskom opátstve Buckfast v Anglicku – práve podľa neho nesie táto línia svoje meno.
Brat Adam bol v kláštore uvoľnený z rehoľných povinností, aby sa mohol plne venovať obnove a šľachteniu včelstiev. V kraji vtedy po opakovaných úhynoch zostali len zlomky pôvodnej populácie (v literatúre sa uvádza približne 16 včelstiev). Nasledujúce desaťročia zasvätil budovaniu stabilnej a výkonnej línie, ktorá by vyhovovala miestnym podmienkam i potrebám včelárskej praxe.
Šľachtenie prebiehalo postupne a cielene v juhozápadnej časti Anglicka, v grófstve Devon, na okraji Národného parku Dartmoor. Ide o oblasť s rašeliniskami, vresovišťami a lúkami, miestami i s dubovými lesmi, typickou vyššou vlhkosťou a častými hmlami. Oceánske podnebie (vplyv Keltského mora a Lamanšského prielivu) dáva krajine drsnejší ráz, ktorý dobre poznajú aj milovníci literatúry a filmových adaptácií príbehov z Dartmooru (napr. Pes Baskervillovcov).
Pre šľachtiteľskú prácu bylo zásadné, že brat Adam vykonával selekciu a kríženie v prostredí relatívne izolovanom od cudzích trúcich stanovíšť. U každej vybranej kombinácie genofondov prebiehala dlhodobá selekcia – spravidla rádovo okolo desiatich rokov – než považoval vlastnosti za dostatočne ustálené a „zafixované". Celý proces vedúci k vytvoreniu známej buckfastky sa v jeho poňatí rozvíjal desiatky rokov (uvádza sa až 71 rokov práce).
O buckfastke sa často uvádza, že má nízku rojivosť, vykazuje silný rozvoj a dlhé kladenie, dokáže dobre vyhľadávať pasienkové zdroje aj vo väčšej vzdialenosti a vie efektívne využiť aj medovicovú pastvu. Práve tieto vlastnosti z nej robia pre časť včelárov atraktívnu voľbu. Zároveň ide o včelu, ktorá je výrazne propagovaná a komerčne presadzovaná – nie vždy však v súlade s pravidlami a praxou, ktoré sú v niektorých krajinách (vrátane ČR) nastavené pre chov a šľachtenie.
Buckfastka spravidla kladie veľmi skoro na jar a často pokračuje dlho do jesene. Pri dobrých podmienkach je matka schopná vysokého denného kladenia (až okolo 2 000 buniek). Včely bývajú opísané ako mierumilovné a pri bežnej práci v úli pokojné. Vynikajú pracovitosťou – nosia peľ i nektár od svitania do súmraku a dokážu lietať aj pri nižších teplotách (približne od 10 °C), pričom citlivejšie reagujú na vlhkosť prostredia.
Silné a dlhé kladenie vedie k tvorbe početných včelstiev, což môže v dobrej paši znamenať vysoký medový výnos. Súčasne sa ale v praxi spomína aj slabšie tmelenie propolisom. Vzhľadom na dynamiku rozvoja potrebuje buckfastka viac priestoru v úli a dôsledné vedenie včelstva – najmä dostatočné vetranie a kapacitu pre ukladanie a zrenie nektáru. Ak je priestor obmedzený (napr. vplyvom nadmerného založenia) a včelstvo sa „utlačí", môže sa rojivosť naopak prejaviť.
V porovnaní s krainkou sa buckfastka často opisuje podlhovastejším telom, mierne prehnutým dolu, s okrovo nažltkastým sfarbením a strednou chlpatosťou. Dĺžka sosáka môže dosahovať až okolo 7 mm, čo uľahčuje zber nektáru aj z kvetov s trubkovitou korunnou časťou.
Teoreticky môže prinášať vyššie výnosy aj vďaka ochote lietať za pastvou pri menej priaznivom počasí. Má veľmi dobre vyvinutý čuch a pri hľadaní zdrojov nektáru je schopná zalietavať na väčšie vzdialenosti. Zároveň je ale potrebné počítať s tým, že jej genetický základ vznikal v podmienkach s dlhšou pasienkovou sezónou. V našich pomeroch môže pri pasienkových výpadkoch a slabej ponuke potravy hroziť rýchlejšie vyčerpanie zásob – najmä u veľmi silných včelstiev s vysokým podielom mladých včiel, ktoré majú vyššiu spotrebu.
Často sa tiež uvádza, že buckfastka nie je ideálne prispôsobená dlhým obdobiam silných mrazov. Podnebie v Devone, kde sa línia formovala, je vďaka oceánskemu vplyvu skôr mierne a vlhké. V našich podmienkach preto hrá úlohu nielen voľba stanovišťa a sila včelstva, ale aj sposôb vedenia a zimovania.
Z historických skúseností z chovu buckfastky (a z prác brata Adama) sa traduje určitá odolnosť voči niektorým infekčným ochoreniam, ako je akarapidóza, nozematóza či vápnatenie plodu (ascosphaerosis). Na druhej strane sa u nej spomína zvýšená náchylnosť k roztočovi Varroa destructor, čo je v praxi zásadná téma pre akýkoľvek chov – bez ohľadu na plemeno či líniu.
Od 70. rokov 20. storočia sa buckfastka v Európe chová aj v izolovaných rozmnožovacích staniciach. Chovatelia združení vo federáciách a kluboch udržiavajú rodokmene a pracujú na stabilizácii požadovaných vlastností tohto vyšľachteného hybridu.
Vďaka silnej obchodnej propagácii je buckfastka medzi časťou včelárov obľúbená predovšetkým z ekonomických dôvodov. Typicky si dokáže udržať vysokú pracovnú silu včelstva nielen v lete, ale často aj hlboko do jesene. Práve táto dynamika môže znamenať veľmi dobrú schopnosť využiť pašu a v niektorých podmienkach priniesť vyššie výnosy medu.
Výkonnosť a niektoré špecifické rysy buckfastky boli sledované aj v zahraničných štúdiách – napríklad v Poľsku v rokoch 2008–2011. Na tieto pozorovania nadviazali úvahy Oddieho, Dahleho a Neumanna, ktorí na základe dostupných dát upozorňovali na možnosť zvýšenej tolerancie buckfastského kmeňa voči varroáze na území Nórska. Podobným smerom sa následne uberali aj chovy a testovanie vo Fínsku (Lundén Apiaries) a vo Švédsku (Österlund Apiaries).
V roku 2015 bol v Holandsku zahájený šľachtiteľský program Stichting Arista Bee Research zameraný na stabilizáciu znakov spojených s rezistenciou voči Varroa destructor. Do spolupráce sa zapojili včelári a chovateľské skupiny z USA, Belgicka, Luxemburska, Nemecka, Francúzska, Holandska i Dánska. Zaznievala aj hypotéza, že okolo roku 2019 budú dostupné buckfastské línie ponúkané ako rezistentné voči varroáze.
V praxi je ale potrebné dodať dôležitý kontext: šľachtenie na rezistenciu obvykle prebieha v izolovaných stanovištiach a v prostredí s nižšou zavčelenosťou. Akonáhle sa včely dostanú do husto zavčelenej krajiny, kde je bežný tlak reinvázie roztočov, môže sa deklarovaná „rezistencia" výrazne oslabiť. Často sa tak ukazuje, že výsledný stav je vždy kombináciou genetiky, zootechniky a podmienok stanovišťa: správne vedené, včas ošetrené a nestresované včelstvo v dobrom prostredí zvládne parazitárny tlak lepšie než včelstvo oslabené, vyčerpané alebo podvyživené. Zásadnú úlohu hrá aj korektná práca so zásobami – najmä ponechanie či včasné doplnenie krmiva pre zimnú generáciu dlhovekých včiel.
Nevýhody, na ktoré sa v praxi narážá
-
Rojeniu sa nevyhne ani buckfastka. Obvykle má nižšiu rojivosť, ale aj „čistá" línia sa môže vyrojiť, najmä pri nedostatku priestoru, preťažení plodom alebo chybách vo vedení včelstva.
-
V bežnom prostredí dochádza ku kríženiu a strate uniformity. V našich podmienkach, kde nie sú trvalo zabezpečené izolované oplodzovacie stanovištia, dochádza prirodzene k bastardizácii (neriadenému kríženiu). Tým sa môžu rozpadať vlastnosti, ktoré sú komerčne zdôrazňované. Nie je náhodou, že aj niektorí predajcovia buckfastských matiek v zahraničí upozorňujú kupujúcich na nutnosť držať chov oddelene od ostatných včelstiev v okolí.
-
Predĺžená aktivita do jesene môže zvyšovať riziko šírenia roztočov. Ak je včelstvo aktívne dlho do neskorých termínov, môže sa ľahšie podieľať na prenose Varroa destructor (lúpeže, zalietavanie, reinvázia) aj do včelstiev, ktoré už boli štandardne ošetrené. Pri neskorom alebo nedostatočnom zakŕmení po medobraní navyše včely z núdze vyhľadávajú zdroje potravy v dobe, keď to včelár bežne nečaká. To zvyšuje stres a môže zhoršiť kondíciu zimnej generácie, ktorá má byť základom úspešného prezimovanie.
Včely pozorujem a učím sa im rozumieť už desiatky rokov a čím dlhšie pri nich človek stojí, tým viac si uvedomuje, ako zložitý a „inteligentný" organizmus včelstvo je. Napriek tomu si dovolím vyjadriť názor, že buckfastka do našich podmienok nemusí byť vhodnou voľbou plošne a bez kontextu. Neriadené kríženie potom môže negatívne zasahovať do miestnej populácie včiel a do dlhodobej stability chovu. Ak sa podnebie v budúcnosti opäť posunie k dlhším a chladnejším zimám a neskoršiemu nástupu jari, býva krainka vnímaná ako včela, ktorá je na tento cyklus v našich podmienkach prirodzene lepšie adaptovaná.
Zaujímavé je tiež to, že sa len málokedy spomína, že v samotnom Buckfast Abbey sa od chovu buckfastky pred rokmi ustúpilo. Možným vysvetlením je rozdiel medzi šľachtením a chovom v izolovanom, špecifickom prostredí a medzi bežnou včelárskou praxou v zavčelenej krajine. Je tiež férové pripomenúť, že brat Adam neusiloval o „nový druh" včely – hľadal cestu, ako zachrániť včelárenie po devastácii včelstiev spôsobenej roztočíkom včelím (Acarapis woodi), ktorý napáda priedušnice mladých včiel.
z časopisu Včelárstvo Jan Šmíd
